Otcova roľa


Pokojný večer na vŕšky padal,
na sivé polia.
V poslednom lúči starootcovská
horela roľa.
Z cudziny tulák kročil som na ňu
bázlivou nohou.
Slnko jak koráb v krvavých vodách
plá pod oblohou.
Strnište suché na vlhkých hrudách
pod nohou praská.
Zdá sa, že ktosi vedľa mňa kráča –
na čele vráska,
v láskavom oku jakoby krotká
výčitka nemá:
– prečo si nechal otcovskú pôdu?
Obrancu nemá!
Celý deň slnko, predsa je vlhká
otcovská roľa.
Stáletia tiekli poddaných slzy
na naše polia,
stáletia tiekli – nemôž´byť suchá
poddaných roľa,
darmo ich suší ohnivé slnko,
dnes ešte bolia.
Z cudziny tulák pod hruškou stál som
zotlelou spola.
Poddaných krvou napitá pôda domov ma volá…
A v srdci stony robotných otcov
zreli mi v semä…
Vyklíčia ešte zubále dračie
z poddaných zeme?

Ivan Krasko

Galéria