Otcova roľa


Pokojný večer na vŕšky padal,
na sivé polia.
V poslednom lúči starootcovská
horela roľa.
Z cudziny tulák kročil som na ňu
bázlivou nohou.
Slnko jak koráb v krvavých vodách
plá pod oblohou.
Strnište suché na vlhkých hrudách
pod nohou praská.
Zdá sa, že ktosi vedľa mňa kráča –
na čele vráska,
v láskavom oku jakoby krotká
výčitka nemá:
– prečo si nechal otcovskú pôdu?
Obrancu nemá!
Celý deň slnko, predsa je vlhká
otcovská roľa.
Stáletia tiekli poddaných slzy
na naše polia,
stáletia tiekli – nemôž´byť suchá
poddaných roľa,
darmo ich suší ohnivé slnko,
dnes ešte bolia.
Z cudziny tulák pod hruškou stál som
zotlelou spola.
Poddaných krvou napitá pôda domov ma volá…
A v srdci stony robotných otcov
zreli mi v semä…
Vyklíčia ešte zubále dračie
z poddaných zeme?

Ivan Krasko


Príbeh môjho života.


Volám sa Ondrej. Toto meno sa v našej rodine traduje z otca na syna už tri generácie. Vyrastal som v gazdovskej rodine a aj to zrejme formovalo moju lásku k pôde. Už ako malému chlapcovi mi učaroval starý traktor RS 09, s ktorým otec oral pôdu. Mama mi často rozprávala ako som v detstve utekal na družstvo a schovával chlapom kľúče od traktorov, aby im ich niekto neukradol. Farmárčenie si ma muselo nájsť. Je to ťažká práca, obeta na celé dni, práca bez dovolenky. Ale ten výsledok stojí zato! Pohľad na lány zlatej pšenice ako sa skláňajú vo vánku, hukot motorov ťažkej techniky, či bučanie mojich bujačkov. Preto cítim silné spojenie s koreňmi našich predkov. Zakladám si na úcte k Matke Zemi. Ja ju nevidím ako čiernu hmotu, ale vidím v nej život, ktorý nám dali naši slovanskí bohovia.